Kapitola 9. – Všetko je to o psovi…

Sestra dovliekla domov psa.

Predstavte si rodinnú atmosféru – mama neznáša všetko živé okrem ľudí a otec sa tvári, že sa ho to netýka. Dúfa totiž, že svojim ambivalentným postojom podporí Sestru, no zároveň mu nikto nebude môcť vytknúť, že to má na svedomí.

Ja tu nebývam, takže sa venujem hladkaniu zvieratka, postovaniu fotiek na facebook a vymýšľaniu mena.

Na to, že pes je menší ako prežratý potkan (čo by mi dala určite za pravdu aj R., ktorá videla potkany všetkých veľkostí zvonku aj zvnútra), sa mi zdá byť neuveriteľne rozkošný.
Neviem, či mi už udiera na mozog materský pud, alebo mi padli na hlavu biologické hodiny, pretože verte mi, kabelkové psy nikdy neboli práve moja záležitosť.
Zato Sestra, ktorá, a to si povedzme úprimne, nikdy nepatrila k najmenším, našla zaľúbenie v psoch o veľkosti zápalkovej škatuľky.

Pes skóruje na facebooku väčší úspech než ktorákoľvek moja fotka (bárs aj s výstrihom po pás), dokonca roznežňuje aj mužskú časť populácie. Teda aspoň ja si ich tak predstavujem – tých mužov – ako sedia za počítačom, scrollujú news feed – nuda – prsia – youtube – antifico – celulitída – nuda – nuda – jééj PES – no nie je rozkošný?! Ihneď stlačia lajk a chrbtom ruky si potajme utrú zablúdenú slzu.

Pes je jednoducho pán, len sa bojím o mamu. Tvári sa dosť nešťastne. Chvíľu sme si dokonca mysleli, že Psa prežehlí, pretože ho vzala (nie veľmi nežne) na ruky a šibrinkovala ním okolo zapnutej žehličky. (určite sa teraz smejete, ale ja som si to vážne také 3 sekundy myslela)
Mama to totiž za našu zvieraciu históriu moc nevychytala. Pes rozhodne nie je náš prvý pes. Tých ostatných sme si vydrankali za detských čias a potom sa o ne mama musela starať (aj o morčatá a škrečky a mačky). A to padne človeku, ktorý zdedil do vienka zvieraciu intoleranciu, dosť zaťažko.
Hoci babka (mamina mama) v posledných rokoch na každej rodinnej oslave rozmaznáva, už aj tak nekonečne rozmaznaného (a tučného – just sayin’), bígla môjho bratranca. Pod stolom mu podsúva kúsky jedla a ospravedlňuje sa tým, že “on sa tak smutne pozeral, mne je ho ľúto”. Podľa mňa sa však ten pes naučil skorej ľútostivo pozerať ako chodiť.

Keby som si mohla vybrať zvieratko, mala by som morčatá. Párik – Karla a Hyacinta. Neboli by síce najmúdrejší pod slnkom, ale nechali by sa hladkať a zvesela by kvíkali.
Potom by som mala domáceho ježka. Zatiaľ preňho nemám meno, nič úžasné ako Štefan Jež mi ešte nenapadlo. Ale určite by som naňho kričala: “Ježko, daj si čips!” (ako môj opitý kamarát o piatej ráno v záhrade, spiacim rodičom pod oknom)
A nakoniec, keby som už bola ozaj veľká a dospelá, chovala by som corgiho. Najdrbnutejšie psačie plemeno na svete. A prezliekala by som ho do štýlových oblečkov, lebo to corgiovia od života čakajú. Samozrejme by som si na ňom ukojila svoju túžbu excentricky sa obliekať, ktorú musím kvôli serióznej práci potláčať.

Kým sa však presťahujem do vlastného, chovám len domáce kvetiny.

One thought on “Kapitola 9. – Všetko je to o psovi…

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s