Kapitola 9. – Všetko je to o psovi…

Sestra dovliekla domov psa.

Predstavte si rodinnú atmosféru – mama neznáša všetko živé okrem ľudí a otec sa tvári, že sa ho to netýka. Dúfa totiž, že svojim ambivalentným postojom podporí Sestru, no zároveň mu nikto nebude môcť vytknúť, že to má na svedomí.

Ja tu nebývam, takže sa venujem hladkaniu zvieratka, postovaniu fotiek na facebook a vymýšľaniu mena.

Na to, že pes je menší ako prežratý potkan (čo by mi dala určite za pravdu aj R., ktorá videla potkany všetkých veľkostí zvonku aj zvnútra), sa mi zdá byť neuveriteľne rozkošný.
Neviem, či mi už udiera na mozog materský pud, alebo mi padli na hlavu biologické hodiny, pretože verte mi, kabelkové psy nikdy neboli práve moja záležitosť.
Zato Sestra, ktorá, a to si povedzme úprimne, nikdy nepatrila k najmenším, našla zaľúbenie v psoch o veľkosti zápalkovej škatuľky.

Pes skóruje na facebooku väčší úspech než ktorákoľvek moja fotka (bárs aj s výstrihom po pás), dokonca roznežňuje aj mužskú časť populácie. Teda aspoň ja si ich tak predstavujem – tých mužov – ako sedia za počítačom, scrollujú news feed – nuda – prsia – youtube – antifico – celulitída – nuda – nuda – jééj PES – no nie je rozkošný?! Ihneď stlačia lajk a chrbtom ruky si potajme utrú zablúdenú slzu.

Pes je jednoducho pán, len sa bojím o mamu. Tvári sa dosť nešťastne. Chvíľu sme si dokonca mysleli, že Psa prežehlí, pretože ho vzala (nie veľmi nežne) na ruky a šibrinkovala ním okolo zapnutej žehličky. (určite sa teraz smejete, ale ja som si to vážne také 3 sekundy myslela)
Mama to totiž za našu zvieraciu históriu moc nevychytala. Pes rozhodne nie je náš prvý pes. Tých ostatných sme si vydrankali za detských čias a potom sa o ne mama musela starať (aj o morčatá a škrečky a mačky). A to padne človeku, ktorý zdedil do vienka zvieraciu intoleranciu, dosť zaťažko.
Hoci babka (mamina mama) v posledných rokoch na každej rodinnej oslave rozmaznáva, už aj tak nekonečne rozmaznaného (a tučného – just sayin’), bígla môjho bratranca. Pod stolom mu podsúva kúsky jedla a ospravedlňuje sa tým, že “on sa tak smutne pozeral, mne je ho ľúto”. Podľa mňa sa však ten pes naučil skorej ľútostivo pozerať ako chodiť.

Keby som si mohla vybrať zvieratko, mala by som morčatá. Párik – Karla a Hyacinta. Neboli by síce najmúdrejší pod slnkom, ale nechali by sa hladkať a zvesela by kvíkali.
Potom by som mala domáceho ježka. Zatiaľ preňho nemám meno, nič úžasné ako Štefan Jež mi ešte nenapadlo. Ale určite by som naňho kričala: “Ježko, daj si čips!” (ako môj opitý kamarát o piatej ráno v záhrade, spiacim rodičom pod oknom)
A nakoniec, keby som už bola ozaj veľká a dospelá, chovala by som corgiho. Najdrbnutejšie psačie plemeno na svete. A prezliekala by som ho do štýlových oblečkov, lebo to corgiovia od života čakajú. Samozrejme by som si na ňom ukojila svoju túžbu excentricky sa obliekať, ktorú musím kvôli serióznej práci potláčať.

Kým sa však presťahujem do vlastného, chovám len domáce kvetiny.

Kapitola 8. – Čas povianočný, čas novoročný

Moja obľúbená autorka na twitteri vyhlásila, že od včera prestáva jesť ako na Vianoce. Ja si dávam ešte dnešok, pretože je sviatok a mama uvarila sviečkovú.

Mám chuť dať si nekonečne veľa novoročných predsavzatí, všetko zmeniť, vylepšiť a začať odznovu.

Napríklad nebudem toľko bezhlavo míňať. Budem si pozornejšie sledovať výdavky a šetriť (na auto, na byt…)

(Zatiaľ som si v novom roku kúpila mixér, slúchatká, kvetináč s dracénou, kabelku a tričko a začala som obzerať odšťavovače, pretože…)

Budem sa zdravšie stravovať. Namiesto sladkostí si dám radšej fresh džús alebo sušené ovocie.

Budem sa venovať aj nejakej inej aktivite ako len práci, barom, čítaniu kníh a pozeraniu seriálov. (začnem vyšívať alebo štrikovať, maľovať akvarely, či niečo podobné…)

Nebudem zanedbávať preventívne prehliadky…Fajn, to som si nikdy nesľúbila, ale bolo by to…zdravé…

Budem viesť slušný blog. Veru, to by sa mi mohlo podariť. Pretože budem viesť slušný život. To by sa mi tiež mohlo podariť.

Prvý víkend v roku som venovala upratovaniu izby. Dala som vyprať závesy a potom som si povedala, že umyjem aj okná. (viem, že je to trápne, ale robila som to asi len raz v živote, keď babke maľovali byt). Ostrihala som kvetinky a pustila sa do triedenia skrine so šatami. Vyhodila som všetko, čo som nemala viac ako rok na sebe, hoci ja som človek, ktorý sa zdráha vyhodiť tričko, ktoré sa mu voľakedy tak páčilo a nedokáže sa zmieriť s tým, že po 5 rokoch prania už je nenositeľné.

Chcem zmeniť účes a obliekať sa inak. Chodiť do práce iným spojom, variť iné jedlá na večeru, počúvať inú hudbu. Chcem tancovať. A behať.

Ležím tu v rodičovskom dome v posteli, ktorú neznášam, v izbe, ktorá sa už dlho necíti ako moja. Je mi dobre. Pijem kávu a brucho mám plné skvelého obeda.

Rozpozerala som si marvelovky a robím si v hlave poradie pekných akčných hrdinov (Loki, Captain America, Thor).
Dnes večer prídu na rad Avengeri.

Mám zvláštnu melancholickú náladu. Niečo medzi depresiou a nevysvetliteľným šťastím. Už zajtra sa roztancujem na hrane sveta.

 

7. kapitola – A zas tá istá pesnička

Firemný vianočný večierok je vždy zážitkom, na ktorý sa dlho spomína…alebo sa snaží spomenúť.

Zatiaľ čo takto pred rokom som sa po vianočnom večierku hanbila pod perinou, nič si nepamätala a okrem toho mala aj opicu veľkosti pražskej ZOO, tento rok si udeľujem medailu rozvážneho alkoholika.

Viem, čo som robila a…nehanbím sa.
Pamätám si, čo sa dialo a…nehanbím sa.
(a stále som čarovný)

Aj keď, možno by som sa mala?

Viete…máte aj vy takého chlapa, s ktorým sa stále obchádzate? A vždy keď sa stretnete, tak…

Pre mňa je takým chlapom Dôležitý. Vždy keď sa stretneme, tak…je prítulný…a ja som prítulná tiež. (ale poznáte to, on začal!)

Preto mi bolo úplne jasné, ako dopadne vianočný večierok, keď sa my dvaja stretneme.

Dôležitý si vždy nájde zámienku niečo na mne okomentovať. Väčšinou dosť smiešnu. A tak to vždy začne.

“Aký máš červený lak na nechtoch.” (keďže nie som daltonik, tak na to snáď prídem aj sama)
“Aké máš vysoké čižmy.” (he?!)

Ja sa na tom celkom bavím (gúľam očami na Kolegyňu), potom sa pripijem a nakoniec sa pritúlim.

Kapela na včerajšom večierku bola príšerná. Český opilecký rámus, ktorý môžu oceniť len česi. My dvaja sme to vzdali po úvodnej pesničke a sadli si na lavičku pred halu. Poviem to takto – bližšie pri sebe sa nám už sedieť nedalo.

No a potom je tu druhá časť príbehu, o ktorej som vám ešte nepovedala. Dôležitý má priateľku. Šesť dlhých prenudných rokov. Kvôli nej má vždy výčitky svedomia. Úplne je na ňom vidieť, ako sa mu točia kolieská v hlave, vždy keď si jeho ruky robia, čo chcú.

Po roku a pol spoločnej známosti ma to už prestalo baviť. Povedala som mu, že vždy takto dopadneme, že sa obchádzame príliš dlho a že sme si vlastne ani nikdy nedali pusu. (začal protestovať, že dali, ale 1. vtedy sa bozkával každý s každým a 2. ja si to nepamätám, tak sa to snáď nebude rátať, nie?)

Asi som zlomila jeho železnú vôľu (ha-ha), pretože ma vzal za ruku a v dave ľudí sa snažil nájsť súkromnejšie miesto. Nakoniec sme sa schovali za stĺp a dali si tú dlho-očakávanú pusu. Potom sme si priznali, že stĺp nás schová len z jednej strany a pokiaľ nechceme vonku umrieť na zápal pľúc, dôvernosti sa pre nás v ten večer skončili.

Okrem tejto dejovej línie, som sa ešte snažila celý večer vyhýbať Ajťákovi, ktorému som minulý rok povedala všelijaké veci, ktoré si nepamätám, pravdepodobne pred jeho priateľkou. Kolegyňu som poprosila, nech ma varuje, keď ho uvidí, aby som sa mu mohla vyhnúť. (vážne vám odporúčam, nezačínajte si s nikým z práce, lebo sa budete obávať vzájomného stretnutia ešte 3 roky po tom)

Ako som sa tak pchala davom (Dôležitý za mnou), v dave ma odchytilo zopár známych. Bola som zaujatá pusinkami na líce, keď ma odrazu poklepala nejaká ruka po ramene. Otočím sa – a samozrejme Ajťák. Zachovala som však chladnú hlavu a pózu nad vecou. Dokonca ani hlas mi nepreskočil, keď som ho pozdravila. Chvíľu som rozmýšľala, že sa mu ospravedlním za minulý rok a poviem mu, že keď nie som opitá, tak som celkom normálna. Našťastie som si to však rozmyslela a pelášila za Dôležitým.

Skenovala som očami dav a Ajťák bol tento rok na večierku sám. Buď ma pozdravil preto, lebo sa obával, že sa tomu aj tak nevyhne. Alebo si skutočne nemyslí, že som úplná krava, ktorá sa ho pred jeho priateľkou pýta, či s ňou ešte je. A keď on povie áno, ona odvetí, že má nudný život (snáď som len pre kristove rany nepovedala sex. nudný sex).

Na koniec večera som Dôležitému urobila scénku. Povedala som, že sa mu vnucovať nebudem a odmaršovala si to von z haly. Medzitým mi ešte stihol povedať, že mu mám dnes ráno zavolať. Chápete to?! JA JEMU?! Sa načisto zbláznil. Chcel si to ešte neskôr u mňa žehliť, ale aj tak som nakoniec odišla s tým, že sa teda vidíme na jar na firemnej lyžovačke a koniec príbehu.

Zdá sa, že moje vzťahy začínajú naberať nový smer 😀

A dnes som sa prihlásila na tribal brušné tance! Od nového roka brušná tanečnica! 🙂

Kapitola 6. – Čo keď je problém vo mne?

Mal všetko, čo si môžem priať. Bol milý, zábavný, inteligentný. Taký ten typ starostlivého slušného muža. Panebože, veď sa zdesil, keď som naznačila, že by Vrana mohla mať sex so svojou 2 hodinovou známosťou. Vedel, čo chce od života. Má vlastný byt a v ňom 5 kíl belgickej čokolády, pretože prekvapivo – je to Belgičan. Učí sa po slovensky a trápi sa s pádmi, no nie je to roztomilé? Dobre sa bozkával a príjemne voňal.

Vedela som, že ak rýchlo nevypadnem, nezostane to len pri veselom rozhovore. Vrana však bola zamotaná do svojho nového skialpinistického objavu, ktorého meno si na druhý deň nepamätala.

Takže som sa dozvedela, ako sa bozkáva. Dala som mu moje číslo, aj keď som vlastne nechcela. Ale ako odmietnete najmilšieho a najvtipnejšieho človeka, akého ste za posledný čas stretli, po tom, čo ste sa s ním 2 hodiny bavili a pol hodinu bozkávali?

Včera sa ozval. Tá sms bola taká roztomilá, že sa mi chcelo plakať pri pomyslení, že mu neodpíšem. Pretože chyba je asi vo mne. Jednoducho to nejde. A ja sa cítim ako krava, ktorá sa tvárila, že chce niečo, čo nikdy nechcela.

Veru, nikto netvrdil, že ten fikus dokáže filtrovať, čo priťahuje.

Takže tak.

Cez týždeň som bola na pive s kolegami. Ja a 15 zadaných chlapov. Môj kolega sa snažil ostatných nalákať, aby mi “prišli zapojiť chladničku”. Chladničku skutočne zapojiť potrebujem, no nikomu sa zjavne nechcelo plaziť po zemi v našej kuchyni a hľadať zástrčku v stavanej linke. Aspoň sa z toho stal dvojzmyselný vtip o zapájaní chladničky na byte so štyrmi mladými babami.
Moja spolubývajúca má zas teóriu, že keď vás niekto pozve “pozerať film”, nikdy nejde o pozeranie filmu.
Zapájanie chladničky a pozeranie filmov je novodobá zbierka motýľov.

Včera som pozerala samotárov. “Vy ten život nežijete, vy ho jenom krájíte!”

Ale vážne, čo keď je chyba vo mne?

 

Kapitola 5. – Alternatívy

Rozmýšľala som dnes, čo by bolo keby. Ospravedlňuje ma jedine moje úplné zatmenie mysle spôsobené intenzívnym cvičením na prázdny žalúdok.

Kde by sme teraz boli, keby tých zopár rokov dozadu vedel, čo chce?
Zabývaní v prenajatom byte. Ustálená dvojica. Čakala by som na zásnubný prsteň a predstavovala si, ako ho nájdem v obale od iPhonu alebo v plastovej guli z výherného automatu. A potom by sme sa spolu vydali v ústrety hypotéke, rodeniu a hádkam, či pozvať na svadbu bratrancov, ktorých sme videli naposledy pred piatimi rokmi alebo či ísť v nedeľu na obed k jeho alebo mojim rodičom.

A to je len jedna alternatíva s jedným mužom.

Čo ak by som sa nikdy nerozišla s Jankom, ktorý bol do mňa v škôlke? Alebo s Lukášom, ktorý mi posielal pusinky na školskom dvore v prvej triede?

Čo ak by jeho frajerka nebola svätá doktorka zachraňujúca černošské deti? Čo ak by frajerku vôbec nemal?! Cestovala by som za ním každý víkend do Prahy a po skončení školy by som sa tam presťahovala? Naučila by som ho vymieňať žiarovky? Prestal by sa tragicky obliekať a doštudoval by?
Skončila by som uňho na intrákovej izbe a varila párky v rýchlovarnej konvici. Môj otec by si o ňom myslel, že je debil a babka by nariekala, že na toto som neštudovala.
On je ten typ, ktorý závažné životné rozhodnutie urobí radšej až v ďalšom živote.

Zvláštne, ale s tým posledným si neviem predstaviť žiadnu alternatívu. To, že zo štartu sme sa nikam neposunuli je najlepšia alternatíva.

A keby sa mi bol Amant čo i len trošku páčil, tiež sme mohli byť niekde inde. Napríklad obaja v Peru poležiačky na poli koky.

Dúfam, že je nejaká alternatíva, v ktorej mi má kto uvariť čaj, keď som chorá. A že príde OKAMŽITE!

Kapitola 4. – A leto je za nami

Spomenula som si uprostred jesene…

Zatiaľ som skórovala len jednu riadnu chorobu a dnes v honbe za uskutočnením mojich predstáv o jeseni (jedenie škoricovo-jablkového koláča v útulnej kuchyni), do seba napučila niekoľko kusov moravských koláčov od babky (nepoviem koľko).

Kvôli chorobe som si riadne neužila ani tohtoročné pezinské vinobranie. Po 2 litroch burčiaku som šupla coldrex a umrela v posteli. A to ani nie vo vlastnej (nemyslite si – vo Vraninej, teda aby som bola explicitná – v hosťovskej posteli Vraniných rodičov)
Začínam si myslieť, že pezinské vinobrania sú mi prekliate, pretože minulý rok som zasa bola zničená po predchádzajúcom záťahu a tiež som šla spať skôr než ostatní. (ale aspoň bez choroby)

Mám novú prácu a každé ráno sa trasiem od nervov, čo sa mi zas nepodarí. Neustále kladiem otázky, ani nie preto, že by som nevedela odpoveď, ale preto, aby som si 100x potvrdila, že to čo robím je správne. NIKDY nechcem byť vrcholový manažér. Žiadne prachy sveta by mi za to nestáli. Mňa vystresuje aj to, že musím ráno zavolať šéfovi, že neprídem do práce, pretože som chorá. Čo by mi asi také strašné mohol povedať? Daj si 4 paraleny a okamžite doklusaj?

Mám jesennú depresiu, to viem určite. Rozmýšľam, akú najsmutnejšiu pesničku poznám, aby som si ju mohla pustiť. A včera večer som plakala pri čítaní romantickej knihy! To bude asi tým, že keď som bola najviac chorá, nemal mi kto uvariť čaj, ani ma trošku polutovať a povedať mi, že mám pravdu, keď tvrdím, že celý svet je proti mne.

Ešte aj Jozefína s Alojzou, moje kvety z Ikey, si vybrali práve tento týždeň na to, aby podochli. (však počkajte, vy nevernice, najbližší piatok vás nahradím novými a ešte sa pritom schuti najem mäsových gulí!)

DSC_0032 (1)

Víkend trávim u rodičov. Z prízemia hučí Šláger TV, obľúbená stanica mojej babky a Martina Jakubca. Práve beží pesnička na želanie – poznáte to – “Chceli by sme zo srdca poblahopriať našej starej mame k jej krásnemu jubileu, mama Janka, otec Lukáš, vnúčik Alojz a ďalších 12 rodinných príslušníkov vymenovaných po mene.”

A dnes ráno, v rannej fáze spánku (od 7:30, keď ma mama zobudila, či s ňou nejdem na trh, do 10:00, keď som si povedala, že je najvyšší čas vstať), sa mi snívalo, že za mnou prišiel Ajťák (moja firemná láska, ktorá dopadla katastrofálne), bol strašne rád, že ma vidí (to si asi nemyslel na vianočnom večierku, keď som ho s nadšením vítala opitá jak delo), dal mi pusu na líce a povedal mi, že dobre voniam. Najlepšie bolo, že v tom sne sa mi vôbec nepáčil a hovorila som si, že vyzerá divne.

Ešte približne 34 hodín, kým budem musieť ísť zas do práce…

Doslov k 3. kapitole alebo predslov k 4.

Už je to dávno, kedy som naposledy písala príspevok v práci. Ale je piatok, neskoro poobede, celý deň sa nudím a niet tu ani nohy. Už som si stihla urobiť domácu úlohu, naplánovať sobotný program, napísať mame a vypiť celé ľadové frapé. Jediný zvuk vydáva klíma, ktorá mi hučí nad hlavou.

Včera pršalo. Po mesiaci saharského slnka som sa nakoniec spamätala a pomaly si priznávam, že už naozaj nie som na dovolenke. Kúpila som si ale poopaľovací krém, ktorý obsahuje miniatúrne zlaté trblietky, takže už dva dni sa trblietam nie len ja ale aj všetko naokolo. Okrem toho počúvam zaručené dovolenkové vypaľováky, ktoré by sa mi pri plnom vedomí nezdali vhodné ani len na to, aby hrali vo fitku. (napríklad toto sa mi strašne páči a dokážem si to pustiť tak 5x za sebou: http://www.youtube.com/watch?v=CLXt3yh2g0s)

Obula som si oranžové topánky a nalakovala si nechty na ružovo odtieňom flamingo pink. Kúpila som fľašu vína spolubývajúcemu k meninám. (Chardonnay, ale to mi bolo v zásade jedno, vzala som ho najmä preto, že malo na sebe nálepku. Je vedecky dokázané, že víno s nálepkou je lepšie než bez nálepky) Nakoniec sme boli doma len sami dvaja, pili sme nálepkové chardonnay a počúvali balkánske hity majteľa nášho bytu z kazety na 300 ročnom rádiu v kuchyni. Pretáčali sme, pauzovali a otáčali kazetu! Hlas jadranského repeťáka sa ťahal ako med, pravdepodobne kvôli veku a stavu kazety. Verím, že tá kazeta pamätá aj lepšie časy ako pretáčanie dvomi podnapitými deckami narodenými v 80. rokoch.

Najbližšie dni mi zostáva prázdny byt. Ani len Karla a Hyacinta, moje vytúžené morčatá, si nemôžem kúpiť. Nápadník z festivalu určite dostal, čo chcel a preto sa neozýva (ako mi vyšlo v sexuálnom teste v Emme…hoci sme spolu sex nemali, tak neviem). A vojaci nemôžu smskovať, keď klikujú na buzerplaci.

Panebože, ja sa trblietam!

P.S.: http://www.youtube.com/watch?v=QK8mJJJvaes, vážne, nepočúvajte to, je to totiž “fucking awesome!”

Kapitola 3. – Vem k sobě spát vojáka

V postdovolenkovom tranze sa mi všetko zdá zlatožlté ako zo starej fotografie. Väčšinu času trávim hraním sa s gumeným náramkom I ❤ Cyprus a topím sa v pocite, že reálny život naokolo sa ma netýka. Nalakovala som si nechty žiarivo ružovým lakom, vyprala šaty, pozerám si fotky a fičím na afterglowe, ktorý keď sa minie, upadnem do depresie. Pokračovať v šialenom dovolenkovom tempe by som už nevládala (stále zívam a bolí ma hrdlo), no bez zaváhania by som si to celé dala znova.

Milujem ten pocit iného dovolenkového časopriestoru, keď vôbec nie som sama sebou a možno práve preto som sama sebou o toľko viac. Hoci sa asi niet čím chváliť, užívam si tú nezodpovednú bezstarostnosť, ktorá vám napovie o pol 6 ráno, aby ste vzali k sebe na izbu prespať vojaka. Pretože je “takýýýý chudáčik a nemá kde spať – pozri sa naňho” (pritom je to len nezodpovedný chlap, ktorý si nezarezervoval hotel a dúfal v presne taký vývoj večera, aký nastal).

No…Dvoch. Dvoch vojakov. Avšak nesmierne galantných. Chvíľu to ale vyzeralo, že budeme všetci spať na plážových lehátkach, pretože naša sporadicky fungujúca roomcard odmietala otvoriť dvere na izbe. Zatiaľ čo predtým klikla na taký tretí – štvrtý krát, keď nám stáli za chrbtom vojaci, štrajkovala 10 minút. Nakoniec pomohlo to, čo vždy – hrubá sila a nadávky. A tak sme mali na izbe dve šípkové ruženky, ktoré dokázali v cudzej posteli spať ako zabité do pol 12 naobed (aj keď sme im už nemilosrdne vypli klímu a sadli si na balkón). Trénovanie skoku do zákopu na cyperskej základni zjavne dokáže vyčerpať aj toho najzdatnejšieho bojovníka.

Túto spomienku si prehrávam v hlave často, keď pozerám na ten náramok. A v zápätí sa mi vynorí obraz nášho stolu plného rozhádzanej kozmetiky a dve nechápavé mužské tváre. “Girls always need so much shit.”

Pozeráme, čo má vytetované na rukách. Obaja spia a my cez nich natáčame hlavu, aby sme dobre videli.

– “Jeej, on tam má kačičku!”
– “To je holubica…”

Zdravý rozum je na dovolenke prebytočný. Aspoň raz sa treba okúpať nahý v mori, alebo aspoň v spodnom prádle v hotelovom bazéne. Ukradnúť pri tom cudziu nafukovačku a šťastniť sa, keď sa vám na ňu podarí vyštverať. A pádlovať rukami ako na plťke.

Okúpať sa v bazéne a utopiť foťák. Však stačia aj fotky z mobilu, ktoré prevažne zachytávajú rozmazaný nočný život.

A možno si aspoň raz na dovolenke treba tak schuti od srdca poplakať.

Dôležité však je NEMYSLIEŤ. Aspoň raz za rok úplne na nič nemyslieť.

Cyprus je ostrov lásky a sympatických vojakov (možno to spolu aj okrajovo súvisí). Ostrov svadieb na pláži (ha, som napísala najprv že na pĺži), kde sa zrodila Afrodita a ešte aj obláčiky majú tvar srdiečok, rovnako ako kamene na Afroditinej pláži. Je to ostrov, kde sa za 10 dní môže stať toľko ako za pol roka. (vidíte, toto je ten afterglow)

Určite ho navštívte, aj keď…pozor na následky.

Kapitola 2. – Zmrzlina pre dušu

Najlepšiu zmrzlinu som jedla minulý víkend vo Viedni. Neďaleko Stephansplatzu (pre znalých smerom na Schwedenplaz) je zastrčený celkom malý obchodík, pred ktorým sa vinie rad, pripomínajúci zelovoc pred 30 rokmi, keď dostali pomaranče. Inokedy by som určite hrešila ako sa na slečnu nepatrí, pretože neznášam čakanie. No stáť v rade s Vranou a R. mi prinieslo toľko nových kelebiet a nemiestnych vtipov, že mi bol úplne ukradnutý dokonca aj môj príručný kufor, ktorý som hrkotavo vliekla po mačacích hlavách. Našťastie nie doslovne. Najlepšie sa klebetí s ľuďmi, ktorých máte najradšej. A k tomu tá famózna zmrzlina vyrobená z hromady čerstvého ovocia a z domáceho mlieka (od kravičiek Anna, Betha a Mizzi). Černicová mala úplne tmavofialovú farbu a vo vanilkovej boli bodky z ozajstnej vanilky (áno, vanilka má bodky, verte mi).

Pripomínam si moje detské letá, keď mi babka varila na obed slivkové gule a makové rezance. V telke vtedy chodili Addamsovci, každý deň ráno pred ôsmou. A ja som za leto prečítala desiatky kníh a žila výlučne na sladkých jedlách, melóne a kukurici.

Viedenský víkend bol bezstarostný ako tieto letá, keď ste takí zaneprázdnení, že si len znenazdajky spomeniete, že ste hladní. Ležala som na lavičke, grilovačka sa už dávno skončila. Hlavu som mala položenú na Drozdovi a vedľa mňa sedel premúdrelý Daniel. (strašne ma štvalo, že sa so mnou nechcel baviť po nemecky, aj keď som už nevedela riadne artikulovať). Nechala som sa Drozdom hladkať po vlasoch a pýtala som sa na veci, na ktoré sa Iránskych mužov za triezva nepýtate. Prečo odišiel z Iránu a či má rád svoju krajinu a čo si o jeho odchode myslia jeho rodičia.

(Čudujem sa, že sa so mnou Drozd vôbec bavil. Večer predtým sme si boli totiž uňho požičať otvárak na víno a keď sme uvideli, že má v izbe klavír, začali sme si Vranou šeptospievať Kohútika jarabieho a tvárili sme sa pri tom, že hráme na klavíri. No…mali sme už čo-to popité.)

A potom som sa začala pýtať chalanov, či veria v Boha. Netuším prečo. Nikdy som sa na to nikoho nespýtala, pretože to nie je vec na ktorú sa bežne pýtate, ako napríklad, či vám chutí špenát alebo kam pôjdete v lete na dovolenku. A tak som, celkom opitá, o druhej ráno, začala rozjímať o viere v Boha – s chalanom, ktorý utiekol z Iránu a študuje klasické piano, a s Rakúšanom, ktorý odmieta hovoriť po nemecky. Takto sa začína neuveriteľné leto.

Poznámka pod čiarou:

Máte aj vy svoje ťahy, po ktorých siahnete, keď sa vám niekto páči? Po prvom pohľade, kedy už je všetko jasné, sa žoviálne smejete? Hovoríte piskľavým hlasom? Hráte sa s pohárom? Priznáte si vôbec, že niečo takéto robíte? (nie, že by som to tu chcela vyťahovať, ale Vranin “high-pitched voice” si všimol aj Daniel a ona aj tak vždy dokáže tvrdiť, že nič také nerobí…) Niekedy stačí aj celkom všehovoriaci úsmev. A menej je v tomto prípade určite viac. Nie, napríklad, ako taký Mýval, piatok v bare, s kolosálnym výstrihom, ktorý sa vešal na každého menej brániaceho sa muža ako taká opičia mater.

Lúčim sa, idem si dať kúsok tvarohového koláča a hľadať pas. Začína sa leto! A niečo mi hovorí, že tento rok to veru bude jazda. (predstavte si môj high-pitched voice)

Kapitola 1. – Dva týždne dažďa

Od kedy som si kúpila slnečné okuliare, neustále prší.

Dážď začal, a to si presne pamätám, v pondelok. (pretože v nedeľu som si kúpila tie okuliare). Dalo by sa povedať, že sa nebesá otvorili a spustili prívalovú vlnu. Len lialo, lialo a lialo – do topánok (mokré ponožky sú lahôdka, ktorú som si neužila od jesene), lialo na vlasy a pod dáždniky. Lialo do riek – až nalialo tisícročnú vodu. Nábrežie Dunaja nezažilo nikdy toľko prechádzajúceho sa národa snáď od roku 1915, kedy ste si dali bratislavské rožky v najbližšej Konditorei a potom pozametali sukňami mačacie hlavy. Ľudí fascinuje katastrofa a ja asi začínam chápať, prečo boli popravy voľakedy tak populárne. (a keby ešte vtedy vedeli, ako sa robia pukance…)

Poviem vám úprimne, čakala som návrat zimy a hovorila som si, či som predsa len nemala menej krát spomenúť, že neznášam teplo. Pretože, beriem späť. Mám, MÁM rada teplo. Milujem teplo! (opovážte ma citovať v auguste)

Dva týždne som vyzerala ako zmoknutý pes a ešte som tak aj smrdela. Poznáte to, taký ten opar, ktorý sa vznáša z mokrého kabáta.

A celý môj život, akoby ustal v stillstande.

Hľadám si tak-trochu nové bývanie, pretože sa k nám chce v lete nasťahovať náš storočný majteľ. Flegmoška, ktorá to má na starosti, to veľmi nerieši, takže sa môže stať, že v júli prídem z dovolenky a zo sprchy ma uvíta polonahý dôchodca.

V podstate aj tak len každý večer čakám na 15 minút vŕzgavých zvukov, pretože upodozrievam Flegmošku a Technika, že spolu niečo majú (v krátkosti – mám teóriu, že on je do nej a jej to nevadí. robia si mojitové dýchánky a chodia spolu na steaky a to všetko bezomňa!).

No a trikolóru mojich spolubývajúcich nakoniec uzatvára Dúhový. Flegmoška mi raz povedala, že gaya spoznám podľa toho, že v lete nosí šál. Tak prišiel Dúhový v júli na obhliadku bytu. Všimnite si to, skutočne to sedí – napríklad som prednedávnom videla jedného v Harley s decentne preloženým šálom LV a ten bol rozhodne tiež v duši dúhový.

No a dnes vyšlo slnko. Zajtra si nasadím slnečné okuliare. A v piatok pocestujem do Viedne. Alebo sa poplavím, nič ma nezastaví.

Nasleduje: kapitola 2. – odohrávajúca sa vo Viedni, a nezúfajte, snáď už bude obsahovať aj priamu reč.